Smúti v nich nad vyťažovaním planéty. Nad dolovaním uhlia, ktorého výsledkom je zjazvená krajina aj zjazvené pľúca baníkov. Nad kolonializmom, ktorý vytrhol kukuricu (a ďalšie plodiny, ktoré dnes považujeme za všedné a samozrejmé) zo zeme a rozšíril ju v nových kontextoch. Nešlo len o geografický posun, ale tiež o zasadenie týchto plodín do celkom nových rámcov produktivity. Hoci akékoľvek poľnohospodárstvo sa dá považovať za formu koloniálneho násilia, tu došlo k jeho posunu na celkom inú mierku: od subsistencie k rastu. Od citlivých postupov rešpektujúcich prírodné zdroje a procesy k industriálnemu kolobehu a chemickému či genetickému zvyšovaniu produktivity za každú cenu. Násilie kolonializmu tak v zrýchlených obrátkach produkuje násilie extraktivizmu, alebo je to presne naopak? Ak sa aj pod zámienkou pokroku pokúsili vytesniť duchov uhlia, bohyne kukurice a piesne spievané pre nich i pre ne, vo finálne produkujú celkom nové strašidlá, ktoré vytrvalo a unavene obchádzajú planétu bez toho, že by vzbudili väčší ohlas. Niekedy sa prejavia ako protest a okupovanie infraštruktúr vyťažovania, inokedy ako mikroutopický eskapizmus na chatu, do bunkra alebo do geopoetickej imaginácie. Medzi odhodlanosťou a rezignáciou tu neležia žiadne nedozierne pláne možností, naopak – hranica medzi nimi je čoraz otáznejšia. Cez diela Ota Hudeca presakuje smútenie za budúcnosťou ako čosi zdieľané a charakteristické pre naše „tu a teraz“ a zároveň niečo, s čím sa dá vysporiadať jedine kolektívne.

Ivana Rumanová